Ľudovít Cittel je herec.
Ľudovít Cittel je zrejme najmenším slovenským hercom. Ako s obľubou vravieva, pri jeho 149 centimetroch mu na vojnu chýbal jediný a zrejme sa mu už nesplní sen byť profesionálnym basketbalistom.
Kvôli divadlu opustil Ľudovít Cittel otcovu firmu, kde robil agenta i pôvodnú profesiu hodinára. Hodiny vraj už opravuje iba kamarátom, no za hodinárstvom mu nie je príliš ľúto. "Chcel som byť zlatníkom, ale neotvárali ročník. Bavila ma aj jemná mechanika, tak som sa vyučil za hodinára."
Ako sa hodinár dostal k divadlu? Prvú rolu, v Hlave Medúzy, mu ponúkol Milan Lasica. "Mal som vtedy už za sebou pár televíznych rozprávok, keď mi zrazu zatelefonovali z Astorky, či by som nechcel skúsiť hrať divadlo. Pán Lasica by ma vraj rád videl. Bol som z toho úplne hotový. Mal som trému, predsa len divadlo je niečo celkom iné než televízia. V Astorke ma už čakali: Boris Farkaš, Marián Zednikovič, Maťo Landl, Marta Sládečková, režisér pán Lasica. Od začiatku mi vraveli - zvládneš to! Dali mi text, čosi som prečítal a oni, že ma berú. Spočiatku som mával veľkú trému, no postupne ma divadlo začalo ohromne baviť." Ľudovít Cittel už spolupracoval so všetkými režisérmi Astorky - Lasicom, Polákom, Nvotom. Vyskúšal si situačnú komédiu, lyrickú drámu (dodnes vraj v zákulisí sleduje s obdivom Milana Lasicu, čo v Cyranovi dokáže s veršom), dokonca aj muzikál. V Kabarete však neznášal svoj kostým opice. "V opičej srsti som sa strašne potil, nedalo sa dýchať, a to som musel zvládať choreografie na kolieskových korčuliach!"
V Cittelovskej rodine sú štyri deti. Ľudovít má dve staršie sestry - dvojčatá a mladšieho brata. Tomu je vraj teraz určite dobre, lebo je dva mesiace v Chorvátsku. U sestry, ktorá sa tam vydala pred šiestimi rokmi. Zvyšok leta tu strávi aj Ľudovít, chodieva sem každé leto. "Aj počas vojny, keď sa sem bálo cestovať celé Slovensko. Pýtali sa ma, čo tam chodíš pašovať samopaly? Kde však žije moja sestra, bol absolútny pokoj. Vojna sa odrazila akurát na drahote."